Na predmestí Košíc je oáza. Nie tá s palmami, zelenou trávou a osviežujúcou vodou, ktorá prináša osvieženie a vydýchnutie karaváne putujúcej vyprahnutou púšťou, ale oáza, ktorá dáva nádej, strechu nad hlavou pre tých, ktorí ju z rôznych dôvodov stratili a ocitli sa na okraji spoločnosti, bez domova.
V jeden slnečný májový víkend sme sa vybrali do tejto oázy aj my, aby sme sa pozreli na to, ako funguje, kto v nej žije, čo tam robia, čo tam ľudí priviedlo, prečo sa dostali do situácie, že ocitli v núdzi a rozhodli sa požiadať o pomoc.
Pani Milka s pánom Dušanom bývajú v rodinných unimobunkách, majú v nej spálňu, obývačku s kuchynskou linkou a jedálenským stolom a malú kúpelňu. Pani Milka nás pozvala dnu, práve zametala pred vchodom. Vnútri nás prekvapila príkladná čistota a poriadok a celým priestorom sa vinula vôňa nedeľného obeda. „Sme tu už viac ako rok. Predtým sme mali byt v centre mesta, z ktorého sme sa museli vysťahovať kvôli plánovanej rekonštrukcii. Ponúkli nám bývanie na Luníku IX, ale tam by nás zabili a preto sme to odmietli,“ hovorí. Z jej výrazu tváre cítiť úľavu a spokojnosť. „Veľmi nám tu je dobre. Pán farár je náš anjelik,“ spomína otca Petra Gombitu, farára, zakladateľa a riaditeľa neziskovej organizácie Oáza – nádej pre nový život, ktorá komunitné centrum spravuje. Bez jeho pomoci by vraj neprežili. „Manžel je chorý a býva tu s nami neter aj s malou dcérkou. Tu spia oni,“ ukazuje na červenú pohovku v obývačke, „a my s manželom spíme vedľa.“ Keď prišli do Oázy, pán Dušan začal pracovať ako vodič a vypomáhal sociálnym pracovníčkam a ostatnému personálu so všetkým, čo bolo potrebné, za to mali ubytovanie v unimobunke zdarma a nemuseli tak platiť stopäťdesiat eur za ubytovanie. Čoskoro to však začalo vzbudzovať závisť a tá, spolu s intrigami a predsudkami zamiešala kartami a pán Dušan jedného dňa už nikoho nikam neviezol. Prišiel na jeho miesto niekto iný. Biely. Aj napriek tomu, že teraz musia platiť, neľutujú a možnosť ubytovania si nevedia vynachváliť. Varia si sami, nie sú odkázaní na komunitné jedno, polievku s pečivom. Mnohokrát dajú najesť aj iným. Trápia ich však rasistické výroky niektorých zamestnancov alebo spolubývajúcich. Tie nevedia stráviť a ťažko ich znášajú. Fakt, že ich, slušných ľudí, ktorí sa snažia dostať z najhoršieho a žiť normálny usporiadaný život hádžu do jedného vreca s neprispôsobivými len preto, že patria k rovankému etniku. Bez morálnej podpory otca Gombitu, by to ťažko zvládli a pravdepodobne by sa museli pobrať zasa niekam inam a skúšať šťastie inde.
Každý jeden z približne dvestopäťdesiatich klientov komunitného centra Oáza v sebe skrýva viac či menej silný príbeh, ktorý ich doviedol na dno a na ulicu. Niektorí svojej situácii prispeli viac, iní menej, jedno ich osudy však spája. Peniaze. Teda ich nedostatok. Vačšina klientov má na krku exekúciu, mnohí kvôli nej prišli o bývanie a museli požiadať o pomoc. Okrem toho, že nemajú dostatok peňazí na vlastné bývanie, sú to však ľudia takí istí ako my všetci ostatní. Ľudia, ktorí sa potrebujú podeliť o svoje pocity, hnev, lásku, krivdy. Pani Monika, útla žena s prešedivelými vlasmi nás obskakovala celý čas a starala sa o to, aby sme sa mali z čoho napiť, do čoho si utrieť ruky, postarala sa o to, že sme sa cítili ako u nej doma na návšteve a nechcela za to nič, len pozorného a chápavého poslucháča, ktorému by mohla vyrozprávať svoj príbeh. Našla ho v našej kolegyni Denise, ktorá s nekonečnou trpezlivosťou počúvala jej tichý a skromný hlas. Smutný pohľad pani Moniky pri našom odchode bol veľmi silným potvrdením toho ako veľmi potrebujú títo ľudia byť vypočutí. V jej očiach bola túžba rozprávať ďalej. Tou najlepšou terapiou je, keď viete, že ste užitoční. Pani Monika sa na dvadsaťštyri hodín cítila užitočná a vypočutá.
Naša krátka návšteva v nás zanechala silné dojmy a vzbudila silné emócie, prinútila nás zamyslieť sa nad vecami, ktoré sú pre nás tak samozrejmé, až ich ani nevnímame. Sú ľudia, ktorí to zažívajú denne už roky, pretože obetovali svoj život pomoci tým, ktorí to potrebujú. Počnúc otcom Gombitom, psychológmi, terapeutmi, dobrovoľníkmi a sociálnymi pracovníkmi. Jednou z nich je aj pani Monika, sociálna pracovníčka komunitného centra, ktorá v ňom žije a pôsobí už desať rokov. „Je to veľká psychická záťaž, ktorú by som nezvládla, keby tu nebolo toľko zvierat, ktoré tak milujem. Tie mi dodávajú silu a vďaka nim sa môžem reštartovať. Mám troch psov, mnohých ďalších tu máme vonku, sú tu somáre, mačky, kravy, pávy. Keď sa potrebujem odreagovať, idem kydať hnoj. Neverili by ste ako mi to pomáha,“ hovorí. Boli situácie, kedy v jeden deň zažila vraždu a pokus o samovraždu. Inokedy zasa našla klienta mŕtveho v posteli. Pri príjmaní klientov, ktorí potrebujú pomoc sa snaží výjsť v ústrety každému. Z obavy o bezpečnosť samej seba, ako aj ostatných klientov, odmieta ľudí, ktorí boli trestaní za násilné trestné činy. Pri takom množstve ľudí bez domova a častokrát aj bez hygienických návykov sa nevyhnú chorobám. V spolupráci s lekármi sa snažia poskytnúť aspoň tú najnutnejšiu zdravotnú starostlivosť. Spolu s veterinármi sa zasa starajú o zdravie zvierat. Niektoré zvieratá chovajú pre radosť, iné pre jedlo. Dorobia si tak mlieko, mäso. V obrovských skleníkoch, ktoré sa nachádzajú v areáli si dopestujú zeleninu.
Ľuďom v núdzi sa nevyhýbajú problémy so zákonom. Monika spolupracuje s políciou na všetkých úrovniach. Nielen s poriadkovou, ale aj s kriminálnou a cudzineckou, keďže sa medzi klientami občas objavia aj cudzinci. Niektoré zločinecké skupiny zneužívajú zraniteľných ľudí v núdzi, aby sa na ich nešťastí ešte priživili, keď napríklad vylákajú hendikepovaných klientov mimo komunitného centra odvezú ich do miest kde ich nechajú žobrať a odovzdávať vyžobrané peniaze im. Existujú samozrejme aj pozitívnejšie prípady, kedy si klienti nájdu prácu a môžu si dovoliť odísť a zaplatiť si vlastné bývanie. Mnohí s avšak kvôli problémom s alkoholom dostanú znova do problémov a tak sa do Oázy vrátia. Predstavuje pre nich ostrov istoty.
Článok bol napísaný pre účely študentského časopisu PIATOK, študentov Mediálnej školy časopisu .týždeň